No dnes to bolo trošku inak, nakoľko som nemala práve najlepší deň, potrebovala som spoločnosť ľudí, spoločnosť dospelého muža, ktorý by mi mohol priblížiť ten ich svet, potrebovala som prítomnosť svojho brata. Už je to pár rokov odvtedy, čo u nás nebýva. Najprv žil u priateľky - terajšej manželky - v podnájme, teraz spolu žijú v nádherne zariadenom byte. Je to presne tých istých pár rokov, ktoré mi poskytli vnímať môjho brata nielen ako brata, ale aj ako priateľa, manžela, syna aj otca.
Za ten čas som si vytvorila k nemu iný vzťah, aký som mala v detstve. Aj keď sme nebývali tak často spolu, čo teda nebývame ani teraz (aj keď je to podstatne lepšie), ten vzťah je oveľa lepší. Teraz lepšie chápem určité veci, chápem, že má vlastný život a že to už nie je len môj veľký brat, ktorý mi čítava večer rozprávky. Dnešok sa mi stal niečím výnimočný. Bola som s bratom na jeho päťke.
Nakoľko Jakub chodil na tú istú školu ako ja, bol prvý chalan maturujúci v histórii nášho gymnázia a pozná sa aj s niektorými učiteľmi, ktorí dnes učia mňa, mali sme sa o čom rozprávať. Nemyslite si, že sme sa bavili len o škole, veď predsalen je to môj brat - rozoberali sme všetko, čo sa deje u nás doma, ako sa rodičia za ten čas zmenili, o jeho rodine, o práci, skrátka, rozprávali sme sa o živote, ktorý žijeme ako brat a sestra. Dozvedela som sa o ňom možno viac ako za celé svoje detstvo, keď som vnímala ani nie desatinu toho, čo mi hovorí, zistila som, že je to človek, ktorý si svoj skvelý život a rodinu právom zaslúži. A na omši som sa vtedy cítila lepšie, ako kedykoľvek predtým - neprosila som Boha o to, aby ma netrápil, ale aby mi dal možnosť preukázať silu, ktorá vo mne je, neprosila som ho o to, aby mi nepridával problémy s priateľom, ale aby mi dovolil prejaviť mu, ako veľmi mi na ňom záleží a čo všetko som pre neho ochotná spraviť, neprosila som ho o to, aby bol môj život lepší, no ďakovala som mu za ten život, ktorý mám, za brata, ktorý má v ňom miesto, za brata, ktorý má miesto v mojom srdci.
Po konci jednej z najkrajších a najlepších omší v mojom doterajšom živote sme sa vybrali na malú prechádzku večernou Bratislavou. Po príchode domov sa mladý otecko vybral za dcérkou, ktorá plakala, aby ju trošku ponosil na rukách, je to ešte malé bábätko s priam anjelskym výrazom, ktoré potrebuje cítiť lásku rodičov. A jeho malý, trojročný syn podišiel ku mne, so smutným výrazom na tvári, že otecko sa venuje sestričke a nie jemu, že mama umýva riady a nemôže s ním behať po zemi a hrať sa na psíka a trošku skľúčene mi oznámil;
"Terezka.. tato sa pokazil.."
Tato sa nepokazil. Tato dospel.